Naša história
Ako vyvinutá obec sa spomína v roku 1261 a patrila majetkove Ostrihomskému arcibiskupstvu. Za panovania kráľa Sv. Štefana veľa šľachtických kmeňov a rehoľníkov sa prisťahovalo na územie Uhorska, ktorý mali za úlohu šíriť kresťanstvo. Na naše územie hlavne na dolnom toku Ipľa a Hrona sa usadil rod Hunt – Pázmáncov, ktorému kráľ daroval pozemky na blízkom okolí kráľovského sídla. V roku 1311 vojská Matuša Čáka pod vedením Štefana Iborfiho vyvraždili celú osadu. Podľa informácie zo starých kroník vojská Iborfiho spustošili všetky obce ležiace pomedzi riekami Ipľa a Hrona.
Prvá osada Bajta bola na mieste terajšieho Sállášok. Po vyvraždení osady, obyvateľstvo ktoré ostalo na žive vybudovalo novú osadu na terajšom mieste v okolí Kútvölgy. 10.augusta 1543 keď Turci obsadili Ostrihom, v tom čase obsadili aj osadu Kekath. Turci dobre vedeli, že ľavý breh Dunaja, ktorý tvorí väčšiu časť nížina, budú potrebovať na zásobenie vojsk, preto ihneď v roku 1546 začali budovať pevnosť, ktorú potom pomenovali na Džigerdelen, neskoršie Parkan. V roku 1552 – 1553 osada Bajta platila Turkom poplatok za 7 domov.
V roku 1587 osada patrila majetkovo Ostrihomskému arcibiskupstvu. V roku 1593 sa začala ofenzíva proti Turkom pod vedením generála Mikuláša Pálfyho.
Hlavnou úlohou oslobodzovacích kresťanských armád bolo najprv oslobodiť Ostrihom, v tom čase aj Parkan a okolie.
Začiatok 17. storočia nebol pre uhorský štát priaznivý. Zvonku to bolo najmä vplyvom tureckých vojen a nemohúcnosti zastaviť ich expanziu, vnútri krajiny vznikli stavovské nepokoje v období protireformačných snáh. V roku 1605 rozpútal povstanie šľachtic Štefan Bocskay a cisár Rudolf I. pre vnútroštátne nezhody bol prinútený yyjednávať s Turkami o prímerí, ktoré uzavrel v roku 1606 v Žitvatoroku.
Žitvatorocký mier bol potupný pre cisára aj pre obyvateľstvo, najmä tých osád, ktoré na základe zmluvy o mieri upadli do závislosti a poplatnosti voči Turkom. Ďalšie stavovské povstanie v roku 1619 pod vedením Gábriela Bethlena oslabovalo vnútroštátne pokusy o budovanie silnej armády proti Turkom. Turci ďlej plienili a niektoré osady celkom zničili. Tento ďalší pokorujúci mier pre cisára bol podpísaný 26.mája 1625.
Turci po uzavretí mieru na jeden rok utíchli. Avšak neskôr ich lúpežné výpady pokračovali a nadobúdali ešte viac na intenzite. Parkanská pevnosť sa stala východiskom tureckých výbojov. Turci nešetrili už ani najbližšie osady, hoci im platili dane. Podľa súpisu z roku 1647 osady ležiace v údolí rieky Ipľa a Hrona boli ľudoprázdne, alebo úplne zanikli. Turkom v ich výbojoch severozápadným smerom od Parkanu najviac zabraňovali dve pevnosti: Svodín a hlavne Nové Zámky. Turci proti týmto pevnostiam podnikli celú sériu útokov drancovali okolie a korisť si odvážali do pevnosti Džigerdelen. Po týchto útokoch sa vypravil proti Turkom cisárský vojvodca Montecuccoli.
Obchvatným manévrom porazil Turkov 28. júla 1661 pri Parkane. Turci poučení touto porážkou, chystali silný protiúder. Cieľom Turkov bolo dobytie svodínskej a novozámockej pevnosti a otvorenie cesty k útoku na Viedeň, chceli ich za každú cenu zničiť.
24.septembra 1663 kapitulovala aj novozámocká pevnosť. Takmer 140 rokov sa priestory dnešného Parkanu a okolia podobali jednému veľkému táborisku. Často tu zúrili morové epidémie a rôzne orientálne choroby. Pomery v Parkane sa ustálili v rokoch 1665 – 1682. Avšak už v roku 1683 začínajú znova rinčať zbrane. Turci neboli spokojní s tým čo doteraz získali.
V roku 1683 začali Turci znova sústreďovať veľkú armádu v priestoroch Parkanu a Ostrihomu. Parkanská pevnosť Džigerdelen nebola opravovaná takmer dve desaťročia. Zubom času bola značne poškodená a len z malej časti mohla slúžiť pre ubytovanie vojakov. Po niekoľkých tureckých nástupoch prešli do útoku spojené európske armády a veľkú porážku pripravili Turkom pri Viedni 12.septembra 1683.
Než sa Turci spamätali, už ich Ján Sobieski hnal na východ. Spojené armády zaútočili 18. októbra 1683 a po dvoch dňoch krvavých bojov podarilo sa im 19. októbra obsadiť Parkan aj s pevnosťou Džigerdelen.
Podľa arcibiskupského daňového súpisu z roku 1696 obec bola úplne zničená a vyľudnená.
Po skončení Tureckých vojen statkári mali v záujme, aby zeme boli obrábané a osady zaľudnené. Statkári prijímali poddaných a podľa dohody na 3 – 4 roky boli oslobodení od všetkých daní.
Podľa sčítania ľudu z roku 1725 sa uvádza, že v obci žije 17 poddaných a 8 želiarov, ktorí sa zaoberajú vinohradníctvom a cez zimné obdobie pálením uhlia pre cirkevné majetky. V roku 1720 v obci bolo 15 domácnosti, ktoré sa zaoberali pasením dobytka, poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. V roku 1737 boli vytýčené katastrálne hraničné kopce medzi obcami Bajtava, Leľa, Kamenica nad Hronom a Chľaba. Obyvateľstvo sa zaoberá poľnohospodárstvom, vinohradníctvom. V roku 1800 v obci žilo 22 poddaných a 32 želiarských rodín. V roku 1816, 11. júla ľadovec spustošil celý chotár. Od tých čias je v obci ako pamätný deň sviatkom. V roku 1828 obec mala 67 domova 402 obyvateľov. Podľa sčítania ľudu z roku 1852 uvádza, že počet obyvateľov v Bajtave je 349 osôb, z čoho mužov je 172 a žien 177. Podľa národnosti maďarskej je 344 a cigánskeho pôvodu 5. 2. septembra 1881 v obci požiar zničil 62 obytných domov. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a chovom zvierat. Byt pre farára postavili veriaci. Steny sú z hliny ubíjané a strecha šindľom pokrytá, nachádzajú sa tu 2 izby, l kuchyňa, l komora a 2 maštale pokrytou slamou. Obec v tom čase mala 2 krčmy. Jedna krčma bola majetkom obce a druhá patrila.
V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna. V roku 1918 sa skončila svetová vojna, tým nastal pád Rakúsko – Uhorskej Monarchie. Utvoril sa nový štát Československá republika.
Obec Bajtava sa stal pohraničnou obcou medzi Maďarskom a Československou republikou. Po utvorení Československej republiky v Parkane zriadili okresné sídlo ku ktorému bola pričlenená aj naša obec.
V rokoch 1926 – 1930 bola vybudovaná nová budova pre obchod, krčmu a byt pre vedúceho obchodu.
